Zatiaľ čo myšlienka premeny vlka v človeka sa v ľudských mýtoch a mytológiách vyskytuje prakticky od začiatku mýtov, myšlienka vlkolaka je relatívne nová a pochádza až zo stredoveku. Zo starých mýtov majú najbližšie k poňatiu vlkolaka "Iránski dvounozí vlci", ktorí sa vyskytovali v raných textoch zoroastrizmus, ale tu sa nijako výrazne nepresadili.
Klasická predstava vlkolaka pochádza zo stredoveku a pochádza z germánskych predstáv, kde bol vlk zviera zasvätené Wodanu a teda nebol pôvodne považovaný za "zlého". Z báje "O Wodanu a jeho vlkoch" sa postupne vyvinula povesť "O divokom lovcovi a jeho psích" z ktorej časom vznikli prvé predstavy o vlkolakoch. Bez ohľadu na germánske predstavy sa myšlienka vlkolaka vyvinula aj u Slovanov, kde bol vlk považovaný za "zlého tvora" tradične. Za pravdepodobne najstaršie zmienku o vlkolakoch býva považovaná pasáž v Slove o pluku Igorovom, kde knieža Vseslav behal v noci ako vlk. Existuje ešte celý rad miest, kde sa táto predstava vyvinula alebo kam bola zanesená, ale za pôvodné predstavy možno považovať germánske-slovanskej vlkolakmi. Medzi nimi spočiatku existovalo mnoho rozdielov, ktoré sa však pomerne skoro zmazali. O vlkolakoch sa však nevytvorila úplne jednotná predstava, naopak vznikla lokálne špecifiká, ktorá bola spravidla ovplyvnená miestnymi povesťami a strachy.
Pomerne zaujímavé a komplikované boli aj predstavy o procese, ktorým sa človek alebo umrlec mohol stať vlkolakom. Tieto predstavy možno rozdeliť do niekoľkých základných skupín a je potrebné mať na pamäti, že nikde neboli všetky tieto možnosti uznávané.
1. Spôsob alebo doba narodenia - do tejto skupiny patria názor, že vlkolakom sa stáva najmä ten (stať sa ním nemusí, ale je to veľmi pravdepodobné) kto sa narodí s už vyrostlými zuby, alebo nohami napred, ďalej sú to ľudia narodení v určitých astrologických momentoch (napr. za splnu, 24. decembra). Vlkolakom sa človek musí stať, ak pochádza zo styku ženy s upírom, alebo vlkom; ak žena neotehotnela s upírom (vlkom), ale mala s ním pohlavný styk, je to len veľmi pravdepodobné. Treba si uvedomovať, že vlkolaci od narodenia majú možnosť premieňať sa iv iné zvieratá, ako je vlk (nie vo všetky, ale je ich pomerne značný počet napr. medveď, pes, mačka, krava)
2. Zakliatie - ak čarodejník (nie čarodejnice) zakleje človeka do vlčej podoby, stáva sa "hodným" vlkolakom, ktorý ľuďom nijako neškodí, naopak im rôzne pomáha v boji s upírmi a ostatnými vlkolakmi
3. Priamym stykom - pohryznutie vlkolakom už existujúcim, vypití vlkolačia moču (niekedy stačí akýkoľvek styk s touto močom)
4. Umřelci - umřelec sa vlkolakom stane ak cez jeho hrob prebehne mačka, pes, alebo kohút.
Spôsob akým sa človek stane vlkolakom ovplyvní aj jeho ďalšie správanie. Ak sa človek vlkolakom narodil, bol nutne zlý, napádal dobytok aj ľudí, sála mlieko a zosielal na dobytok mor. Obrana proti nemu bola veľmi zložitá a prakticky najjednoduchšie bolo zlikvidovať ho v jeho ľudskej podobe.
Zakliatie vlkolaci boli dobrí, ľuďom pomáhali, vyslobodení mohli byť iba tak, že z nich ten istý čarodejník, ktorý je zaklial, opäť kliatbu sňal.
Vlkolaci, ktorí sa stali vlkolakmi stykom s iným vlkolakom, neboli nevyhnutne zlí (hoci spravidla tomu tak bolo). Ich premeny boli často pomerne zložité a preto sa ich išlo zbaviť ako v podobe človeka, tak v podobe vlčí, hoci najjednoduchší známy spôsob premeny spočíval v urobený kotrmelce cez kladu. V povestiach niektorých národov (napr. Lotyšov) sa vlkolak musel pred premenou vyzliecť do naha, pričom svoje šaty nutne potreboval k spätnej premene v človeka. Ak mu šaty niekto napr ukradol, nemohol sa vlkolak premeniť a zostal (často natrvalo) vo vlčej podobe.
Že sťažujú čistenie boli spravidla neškodní, väčšinou sa len vracali domov za svoju ženou. Ak s ňou mali dieťa, narodilo sa bez kostí.
Zaujímavosťou je, že vlkolak sa za určitých okolností mohol stať vampírom, zrovna tak dieťa vznikli spojením vlkolaka a vědmy čakal vždy osud vampír. Ďalšie pomerne zaujímavým faktom je, že dosť často vlkolaci v ľudovom podaní splývali s upírmi a existujú o nich prakticky rovnaké historky.
Legenda o vzniku prvých vlkolakov: V pätnástom storočí ťahal Transylvánii Gróf Vlad zvaný Tepesco. Vo svojej ceste zničil aj jeden z kláštorov a všetkých ľudí v ňom schované nechal povraždiť. Opat ho teda preklial. Keď sa o tri dni neskôr Dracula zmenený na upíra prvýkrát napil ľudskej krvi, vstali vraj ľudia v kláštore z mŕtvych a stali sa vlkolakmi, neúnavne bojujúci proti upírom. Povstali vraj, aby strážili ľudský rod.
[Upraviť] Vlkodlaci v modernej dobe
V modernej dobe sa myšlienka vlkolakov zmenila podľa potrieb filmového priemyslu a tento termín sa začal používať pre úplne iného tvora, než ktorým vlkolak pôvodne bol, to isté sa deje aj vo fantasy literatúre (popr. jej inšpirovaných RPG hrách) a hororoch. Radí sa medzi lykantropov, teda bytosti, ktoré dokážu meniť svoju podobu z ľudskej do zvieracej a to väčšinou za zvláštnych okolností (buď pôsobením mágie, alebo po uhryznutí iným lykantropov rovnakého typu pravidelne pri splne).
Vlkolak je prezentovaný ako takmer nezraniteľný vďaka regeneráciu, pôsobí na neho len niektoré zbrane, najčastejšie striebro a oheň.
Rovnako ako v prípade upírov, rad hororov používa vlkolaka ako jednoduché monštrum, snažiaci sa bez nejakého špecifického cieľa pohrýzť čo najviac ľudí.
V modernej dobe si ľudia vlkolaka predstavujú ako človeka s nadprirodzenými schopnosťami (silou, obratnosťou), ktorý sa v noci pri splne mení na zviera podobné vlkovi s niektorými ľudskými proporciami. Premenený je väčšinou ešte silnejší ako v ľudskej forme, ktorá je tiež veľmi silná. V ľudskej forme je schopný normálne uvažovať ale vo vlčej forme mu väčšinou zostanú len základné myšlienky (zdivejú). Nestáva sa vždy zápornou postavou. Vlkolakom môže byť bez rozdielu žena aj muž, vo filmoch sa však žena ako vlkolak príliš často neobjavuje.
